Kamera je aparát konštruovaný podľa princípu fungovania ľudského zraku. Svetlo je usmernené objektívom – okom a dopadá na sietnicu – čip. Vnem je kódovaný do určitej formy, v kamere ide o spôsob záznamu pohyblivého obrazu. Tu sa však podobnosť rozchádza, pretože kamera vnem nehodnotí, len uchováva. Ľudský mozog naopak vnem hodnotí, priraďuje mu význam a tým ho deformuje.

Vedenie kamery je v určitej forme i vedením zraku diváka. Pokiaľ je záznam vytvorený mechanickým pohybom kamery a táto mechanika je v zázname akcentovaná, záznam sa stáva seba-referenciou na nakrúcanie. Väčšina filmov a videí vtiahne diváka do deja, odreže ho dočasne od reality. To je dané úplným saturovaním a inscenovaním obsahu pohyblivého obrazu. Príbeh je hotový a divák ho zažíva ako tretia osoba. Prítomnosť trajektórie pôsobí opačne, je inscenovaný pohyb kamery, nie význam obsahu. Divák sa dostáva do pozície kamery, do priamej referencie na miesto a čas v realite. Pohyblivý obraz ho vracia späť do aktuálnej reality. Divák má teraz možnosť sám hodnotiť realitu, nie je mu vnucovaný príbeh inej osoby.

Civilizácia je saturovaná informáciami a obrazmi. Význam umenia spočíva i v definovaní spôsobu čítania a uchopenia týchto referencií. Spektrum saturovanosti obrazov je najhustejšie v polohách subjektívneho pohľadu. To je dané práve nemožnosťou úplne objektívneho spôsobu rozprávania, ako i samotným divákom, ktorý chce informáciu prijímať artikulovanú, predžutú. Umelec však môže byť len tým, kto vedie divákovi ruku a je na divákovi, ako si príbeh zhodnotí a naplní vlastným významom.

Text: Matej Al-Ali