Rozhovor s Tomášom
Kedy vyšla kniha?
Kniha Polsto vyšla 3. októbra 2014. Je to dátum, kedy opustila tlačiareň a ja som ju po prvýkrát držal vo svojich rukách.
Kedy bol krst a ako prebehol?
Krst bol 10. októbra 2014 v rámci Žilinského literárneho festivalu. Na malých papierikoch boli napísané slová z knihy a nimi krstný otec Juraj „Šoko“ Tabaček uviedol knihu do života. Krstilo sa teda písaným slovom.
Bolo ťažké nájsť vydavateľa? Čo by si odporučil iným autorom, keby sa ťa spýtali ako nájsť vydavateľa?
Zvažoval som, či ísť cez vydavateľstvo, ale nakoniec som sa rozhodol vydať si to svojpomocne. Asi to má svoje výhody aj nevýhody. Takto som si musel obstarať predaj sám, dohodnúť sa s kníhkupectvami, postarať sa o propagáciu, ale zas na druhej strane som to robil ako a kedy som chcel. Ale s prípadnou ďalšou knihou zrejme skúsim osloviť aj nejaké vydavateľstvá.
Kto ilustroval tvoju knižku?
S ilustráciami a grafickým návrhom som oslovil Petra Dlhopolčeka, ktorý odviedol skvelú prácu a dodal knihe ďalší rozmer. Celú knihu som chcel poňať minimalisticky a v tomto sa mi veľmi páči práve jeho práca. Stretli sme sa, dal som mu prečítať svoje texty a on si vybral dvadsať z nich, ktoré doplnil ilustráciami.
S výsledkom som spokojný.
O čom píšete?
Píšem o všetkom, čo mi napadne, ale hlavne o tom, čo sa mi deje. Napríklad o rôznych životných “pravdách“, na ktoré sa pozerám svojimi očami. Rokmi sa mi totiž zdá, že sú pravdivé len dovtedy, pokiaľ im veríme. Ale neberiem sa zase príliš vážne :) Píšem hlavne texty, ktoré považujem za vtipné. Píšem aj o sebe, o ženách, o láske, o slovenskej náture, ak niečo také vôbec existuje, jedným slovom o živote.
Vaše texty vznikajú spontánne alebo ich takpovediac vysedíte?
Ako ktoré. Niektoré vymyslím a sú takmer hotové, tých je najmenej, iné zas napíšem a upravujem aj niekoľko mesiacov. Paradoxne, čím kratší text, tým dlhšie nad ním sedím. Pretože sám na sebe mám odpozorované, že napísať veľa balastu okolo pointy nie je vôbec zložité. Radšej sa však s aforizmom pohrám tak, aby v ňom každé slovo malo svoj význam a svoje miesto. Ako povedal Zdeněk Svěrák:„Každé zbytočné slovo je zbytočné.“
Kde beriete inšpiráciu?
Všade. Nechodím ju hľadať, sama ku mne prichádza. Oči a uši mám otvorené a všetko, čo vidím a počujem, vnímam ako inšpiráciu. Idem po meste, začujem dve-tri slová vytrhnuté z kontextu a mne sa to v hlave hneď nejako vyjaví a začnú sa mi spájať významy. V komunikácii je kontext dôležitý, no pre mňa je často inšpirujúce, ak ho nepoznám, vtedy si vytvorím svoje súvislosti, no a je to. Nie je čo vymyslieť, všetko tu už je.
Máte nejaké svoje najobľúbenejšie aforizmy? Ktorý zo svojich aforizmov považujete za najvydarenejší?
Takmer vždy sa mi najviac páči ten, ktorý som práve vymyslel. To je taká tá eufória z toho, že som napísal niečo nové. Potom sa k textu vrátim o hodinu, o dva dni, alebo o týždeň a už prepisujem. Podobne sa staviam aj k už napísaným textom. To, čo sa mi páčilo pred rokom, sa mi dnes už nemusí, takže sa to vyvíja. Ale potom mám aj texty, ktoré sa mi páčia tak, ako som ich napísal na prvýkrát. Takým je napríklad „Sloboda očami diktátora: Každý nech si robí, čo chcem.“
Okrem aforizmov píšete aj vtipné scénky. Čo je vášmu srdcu najbližšie?
Obe mám rád a obe stoja na dobrom nápade. Aforizmy a epigramy píšem sám a scénky pre Divadlo Na Hrane píšeme spolu s Mišom Chmeliarom a robíme to tak, aby sa nám to dobre hralo. Občas sa stane, že napíšem aforizmus a ten nápad použijeme aj v scénke, no býva to aj naopak. Divadelná scénka je však zaujímavejšia, čo sa procesu tvorby týka. Tam ten text skladáme z replík, je tam veľa humorných situácii a spolu to má nejakú pointu. Najvýraznejšie sa text formuje pri samotnom písaní, čosi sa ešte zmení pri skúšaní, ale to ešte nie je hotová scénka. Jej podoba sa mení každou skúškou či reprízou. Aforizmus napíšem, vydám ho knižne a už je na papieri, viac s ním nepohnem. Ale pri divadle sa mi páči, že ten text stále žije. Je to nekončiaci proces. Po každej zmene ma potom zaplavuje pocit, že sme práve vytvorili niečo nové a to ma baví.
Kedy sa, ako spisovateľ, cítite najviac spokojný a hrdý na to, čo ste napísali?
Spokojnosť je relatívny a určite nie trvalý stav. Ako som spomínal, moja spokojnosť s niektorými textami sa mení v čase. Inak som sa na ne pozeral včera, inak dnes a inak to možno bude zajtra. A hrdosť, to je také zvláštne slovo. V podstate ani neviem, čo presne znamená. Nezakladám si na tom, čo napíšem a neberiem to príliš vážne. Milujem humor, baví ma myslieť v aforizmoch a baví ma hrať sa so slovom, tak to robím.
Nelákajú vás aj prozaické útvary, nemáte chuť niekedy váš hutný nápad rozvinúť trebárs do poviedky?
Láka ma rozsiahlejší text, zopár poviedok som už aj napísal, ale mám pocit, že tá stručnosť a minimalizmus sú mi bližšie. Mám rád, keď pointa vyznie na malej výpovednej ploche, keď niekto hovorí málo a povie veľa, ale nebránim sa tomu. Keď dostanem nápad, ktorý nevtesnám do aforizmu, ani do divadla, napíšem možno niečo rozsiahlejšie.
Čo sa týka písania máte nejaký vzor alebo niekoho koho obdivujete? Ktorých aforistov u nás a vo svete uznávate?
Najbližšie sú mi aforizmy Milana Lasicu, Tomáša Janovica, Tomáša Uleja, či Borisa Lilova. Páči sa mi, ako píše hry Stanislav Štepka, ale aj to, ako robí celé Radošinské naivné divadlo, tento humor je mi blízky. Ale inak v podstate nemám konkrétneho obľúbeného spisovateľa, ktorého by som mohol spomenúť.
Čo si myslíte o ľuďoch na Slovensku? Vedia oceniť dobrú literatúru?
O ľuďoch na Slovensku si myslím to isté, čo aj o ľuďoch kdekoľvek inde, čiže v podstate nič :) Myslieť si, že som niečo viac alebo menej ako ktokoľvek iný, je podľa mňa naivné. A či niekto vie alebo nevie oceniť dobrú literatúru? Ťažko sa mi vyjadruje za niekoho druhého. Viem, čo sa páči mne a viac vedieť nepotrebujem.
Viete si predstaviť budúcnosť bez kníh? Prežije podľa vás kniha v dnešnej podobe?
Nikdy som si budúcnosť bez kníh nepredstavoval, ale verím, že by sme to ako ľudstvo nejako prežili :) Väčšiu váhu prikladám obsahu, než forme a tlačená kniha je len jedna z foriem. Chápem poetickosť a nostalgiu papierovej knihy a zdá sa mi, že v posledných rokoch je vo vzduchu akási obava o ich budúcnosť, ale myslím si, že z toho netreba robiť drámu. Nikto nám predsa papierové knihy neberie. Keď ich budeme kupovať, budú sa aj predávať. Tak aké obavy?
Myslíte si, že spisovatelia na Slovensku to majú ťažké?
Možno len záleží, ako sa na to pozeráme. Niekto môže mať problém napríklad s fantáziou, takže z tohto pohľadu to majú väčšinou spisovatelia jednoduchšie. Iným môže pripadať neskutočne ťažké, napísať knihu. Toto už má asi tiež väčšina spisovateľov za sebou. Čiže to, čo sa niekomu javí ako problém, pre iného môže byť výhoda. Ale naozaj sa mi ťažko rozpráva za niekoho iného.
Čo robíte, keď nepracujete? Ako si najlepšie oddýchnete?
Keď nepracujem, snažím sa robiť to, čo nenazývam prácou, čiže píšem, hrám v divadle, chodím do prírody, alebo čítam knihy, to je môj oddych.
Aké sú vaše plány do budúcna?
Plány sú veľmi zväzujúce. Najmä tie dlhodobé, takže si žiadne veľké nerobím. Ani knihu som neplánoval vydať a je tu. Písal som aforizmy a zrazu ich bolo toľko, že som začal dostávať otázky, kedy bude kniha. Rovnako to je aj teraz. Píšem, hrám v divadle a verím, že sa o svojej budúcnosti včas dozviem :)
