Reitšpís Trmos Dlhopolček
Hostia Rybár Vakula
5. 9. 2019 / 17:00
Vizualita graffiti, pôsobenie v mestskom prostredí a snaha o vykročenie z úzadia do pozornosti verejnosti sú hlavným zmyslom projektu pop up výstavy, usporiadanej v súčasnosti opustenej budove Elektrární v Žiline, ktorá bola postavená začiatkom 40. rokov 20. storočia.
Svoju aktuálnu tvorbu na nej predstavujú traja hlavní protagonisti David Reitšpís, Peter Trmos a Peter „Pyppo” Dlhopolček a dvaja prizvaní hostia Tomáš Rybár a Matej Vakula.
V prázdnych priestoroch 3. poschodia pôvodne administratívnej budovy žilinských Elektrární našli vhodné miesto na realizáciu veľkoplošných malieb, ktoré vychádzajú z graffiti a streetartu, ktorým prešli vo svojom tvorivom (resp. umeleckom) vývoji všetci aktéri. S posunom času, spoločenskej, politickej či osobnej roviny od tvorivých začiatkov, je aj dnes časť ich voľnej tvorby stále úzko prepojená s mestským prostredím a rozvíja vizualitu v štýle postgraffiti. Ich tvorbu charakterizuje minimalizmus, snaha o individualitu, svojbytnosť a osobitosť štýlu, rozvíjanie vlastného konceptu bez snahy o vzájomné napodobovanie, skôr je viditeľná snaha o tvorivú konfrontáciu, ktorú v našom prípade podporuje charakter budovy, jej pôdorysné riešenie a rovnakosť či rôznorodosť jednotlivých priestorov. Výber budovy určenej na rekonštrukciu ovplyvnil a do istej miery vyformoval aj charakter výstavy. Veľkoplošné maľby vznikli špeciálne pre tento priestor, výber plôch bol viac menej intuitívny, náhodný, usporiadanie malieb vznikalo pri procese tvorby, čo malo za následok vznik výrazných solitérnych malieb, ale aj malieb, ktoré stoja vizuálne pri či proti sebe, alebo sú navzájom prepojené rovnako ako vzájomné vzťahy ich tvorcov. Tvorba všetkých aktérov nie je v tomto prípade prioritne kritická, angažovaná či sociálna, skôr sa zameriava na výraz, pôsobenie, vizualitu, hru a radosť z maľovania.
Každý z aktérov výstavy má pomerne široký záber tvorby, často prepojený aj s profesným zameraním, ktorý nie je možné na pop up výstave prezentovať či vymenovať. Z tohoto hľadiska je nutné veľkoplošné maľby chápať ako esenciu aktuálnej voľnej tvorby každého jedného umelca, do ktorej je zhmotnené to, čo ho momentálne zamestnáva, inšpiruje či je výsledkom improvizácie pri možnosti tvoriť v tomto originálnom priestore.
Aj keď maľby vznikali v niekoľkých etapách, ich prezentácii pre verejnosť je venovaný len pomerne krátky časový úsek jedného dňa, pričom maľby zaniknú pri komplexnej rekonštrukcii samotnej budovy. Práve spomínaná rekonštrukcia a ústretovosť vlastníka budovy však umožnili vytvorenie novej vizuálnej stopy v tomto administratívnom kolose a jeho dočasné sfunkčnenie na priestor netradičnej pop up galérie, ktoré sa na Slovensku doteraz neobjavilo. Aj keď koncept pop up výstav vznikol v New Yorku už v roku 2007 a pomerne rýchlo sa rozšíril po celom svete, u nás zatiaľ nenašiel dostatok nadšencov či priestorov, kde by mohol byť realizovaný. A práve preto je dnešná pop up výstava jedinečná a neopakovateľná.
David Reitšpís
na veľkoplošných maľbách v budove elektrární prezentuje sériu záznamov hôr, kopcov či iných prírodných krás abstrahovaných do geometrických znakov. Jeho tvorbu charakterizuje výrazná redukcia tvaru, geometria, plošnosť, hra s rovnobežkami a čistá úsporná farebnosť. Kompozícia je dokonale vyvážená, v symbióze spolu existujú čisté farebné plochy a plochy tvorené rastrom zalamovaných rovnobežiek. David sám o svojich maľbách hovorí: „Minimalizmus je veľmi dôležitý v tom, čo robím. Jednotlivé tvary, čiary, hrany spájam do seba v kompozíciách, ktoré nerušia, sú nejakým spôsobom divné, ale pritom vytvárajú prirodzenú situáciu. Do popredia vystupuje organický celok, ktorý dáva tušiť komplexnosti a zložitosti zobrazovaného. V tomto pomyselnom dialógu nastáva akési stieranie hraníc medzi živým (hora) a neživým (maľba).” Niektoré maľby vychádzajú z reálnych prírodných krás, majú svoje názvy, ktoré však môžu diváka prioritne nabádať k snahe dešifrovávať podobu predobrazu, čím sa zároveň vzďaľujú od výslednej minimalistickej kompozície. Z tohoto dôvodu sú viaceré maľby zbavené názvu, čo David vysvetľuje slovami: „Nerád sa zaoberám tým, aký a či vôbec, majú maľby názov. Očividne z niečoho vychádzam, ale nejakým spôsobom ma to zároveň neskôr v procese a na jeho konci vyrušuje. Je to akosi moc fyzické, také uchopiteľné a vytráca sa tam puristická myšlienka celej tej situácie. V tomto to asi potvrdzuje aj odklon od stavby/farebnosti v posledných veciach…”
David žije a tvorí v Žiline, okrem maľby sa aktuálne venuje aj práci s cnc frézou a svoje diela vytvára aj na médium drevenej preglejky. Vo voľnej tvorbe ho okrem prírody inšpiruje aj prostredie železnice.
Peter Trmos
predstavuje veľkoplošné figurálne maľby „duchov”, ktoré ukazujú spojenie dvoch opačných pohlaví a komplikovanosť vzťahov medzi nimi. Tvar obrysových plôch je u neho viac amorfný a mäkký, farebná škála je však rovnako redukovaná na pár odtieňov. Vo výraze je veľmi úsporný, naznačuje len nevyhnutné detaily na to, aby sme pochopili celok. O maľbách vytvorených pre pop up výstavu hovorí: „Vybral som si koncept postavený na zjednodušenej figurálnosti a jednoduchom príbehu, ktorý v krátkom stripe o troch obrazoch zachytáva prijímania svojho vnútorného sveta a jeho chimér od jeho nezdieľania až po prijatie. V opačnom poradí je príbehom o oslobodení sa od rodových stereotypov a duchov doby, ktoré žena musí na základe vykonštruovaných rolí a rodových stereotypov prijímať.”
Peter žije a tvorí v Martine, venuje sa grafickému dizajnu, printovým médiám, ilustrácií, ale aj viacerým angažovaným projektom v meste. Je spolutvorcom a organizátorom aktivít zameraných na priamu tvorbu vo verejnom priestore a jej nekonfliktnú aplikáciu a začlenenie do mestského prostredia. Organizuje workshopy a spolupracuje s inými otvorenými kultúrnymi platformami. Bol súčasťou niekoľkých menších či väčších výstav, konferencií, diskusií a množstva urban artových eventov.
Peter „Pyppo” Dlhopolček
predstavuje sériu malieb, ktoré odzrkadľujú jednu časť jeho voľnej tvorby. Pyppov kreatívny rámec je veľmi široký a rôznorodý, neupína sa na jeden koncept, ale zároveň pracuje vo viacerých líniách s odlišným vizuálnym stvárnením. Jeho tvorbu charakterizuje plošnosť, redukcia tvaru i výrazových prostriedkov, jasné línie, premyslená kompozícia, hra, humor či vizualita inšpirovaná detským svetom. Časti veľkoplošných malieb, ktoré vznikli v priestoroch elektrární, dominuje hrubá čierna línia lomená do podoby písmen ab. Sám Pyppo o nich hovorí: „Ab je Anabela, meno mojej dcéry. V tejto typografii sa odrážajú moje aktuálne zážitky a s tým pracujem. Nerobím to nejako koncepčne, skôr sa hrám.” Typografia písmen je nosným prvkom vytvorených malieb a tvorí ich základný rámec. Je tvorená čiernou zalamovanou líniou alebo vtipne zašifrovaná do rôznych tvarov či predmetov, ktoré dokážeme dešifrovať až pri druhom pozornejšom pohľade. Sekundárne doplňujúce časti malieb vznikajú často podľa jeho aktuálnej nálady, osobného citového rozpoloženia, alebo ako voľná hra či radosť z aktuálnej práce. Aj keď je spojenie malieb a rukopis autora zrejmý, vizualita kolíše od minimalistického striedmeho výrazu cez obrazy inšpirované detským svetom až po vtipné abstrahovanie písmen do jednoduchých predmetov bežného života. Táto rôznorodosť ukazuje radosť z hry a tvorby, ale aj hľadanie nových a nových možností vyjadrenia, ktoré majú nekonečné množstvo variácií.
Pyppo žije, pracuje a tvorí v Žiline, kde vedie vlastný grafický ateliér. Vo voľnej tvorbe sa okrem kreatívneho dizajnu venuje aj vektorovej grafike a ilustrácii.
Tomáš Rybár
ako hosťujúci umelec vytvoril v priestoroch elektrární jednu veľkoplošnú maľbu. Jeho voľná tvorba je výrazne rozvetvená, zaoberá sa viacerými umeleckými žánrami. V maľbe a kresbe u neho dominujú figurálne kompozície charakteristické plošnosťou, dôrazom na líniou, redukciou farebnosti a svojským humorom. V budove elektrární sa odklonil od hlavnej línie svojej tvorby a namaľoval auto v zaujímavej perspektívnej skratke.
Sám o maľbe hovorí: „V podstate je to improvizovaný graffiti piece, v ktorom nepoužívam písmená. Vychádza to z toho, že som sa pred pár rokmi presťahoval do Bratislavy, ako cepečkár som nepotreboval auto a bol som rád. Ale môj (teraz už) svokor mal starý Peugeot z 80. rokov a chcel sa ho zbaviť. Tak som ho od neho prevzal, dal do poriadku a bol som nakazený autičkárstvom. Odvtedy už mám tretie podobné auto. A keďže veľa tvorím vizuálne veci, prenieslo sa to aj do nich. Zlomovým momentom pre mňa bolo, keď sa jedno z mojich aut stalo súčasťou priestorovej inštalácie HOTBOX, ktorá vznikla pre festival ArtInPark. Od toho momentu sa autá a prvky odkazujúce na automobilový dizajn objavujú u mňa stále častejšie. Čiže ak sa dostanem k maľovaniu, niekedy sa stane, že namaľujem dekonštrukciu áut, ktoré sa mi páčia a mám ich v hlave. Toto, namaľované v elektrárňach je inšpirované rally špeciálom.”
Tomáš Rybár žije v Bratislave, pôsobí ako grafický dizajnér, ilustrátor a VJ známy pod pseudonymom Osem aka Sicknico z PEK crew a DJskeho zoskupenia EMONOIZBOYZ.
Matej Vakula
druhý hosť pop up výstavy realizoval v priestoroch elektrární jednu maľbu, ktorá formálne narúša princíp plošnej maľby uplatnenej u ostatných aktérov.
Matejova tvorba je spomedzi všetkých vystavovateľov najviac žánrovo a námetovo rozvinutá, rieši zložité otázky vzťahu jednotlivca a verejného priestoru. „Vo svojej intermediálnej tvorbe skúma spôsoby, akými je používaný a politizovaný verejný priestor. Jeho umelecký výskum je založený na princípoch do-it-yourself či open source, ktoré aplikuje na problematiku verejnej sféry, reflektujúc tematiky bezpečnosti a slobody, globálneho a lokálneho, privatizácie, politického a osobného atď. Jeho ambíciou je prispieť svojimi projektmi, založenými na využívaní nástrojov umeleckej intervencie, performance, radikálnej geografie archívu, zdieľania, softvéru a internetového umenia, k pozitívnej sociálnej zmene spoločnosti.”
Matej Vakula žije v New Yorku, pôsobí ako multimediálny umelec, kurátor, teoretik, pedagóg, programátor, momentálne študuje na Rensselaer Polytechnic Institute ako doktorand v odbore Bioart.
Kristína Zvedelová
kurátorka
