Zmena je nevyhnutná, učí nás a posúva ďalej (rozhovor)
A grafické štúdio profigrafik.sk prešlo za posledné dva roky naozaj veľkými zmenami – nové spolupráce, personálne transformácie aj kreatívny prerod. Všetko navyše urýchlila pandémia. Ako funguje teraz? Čo mu aktuálna situácia dala, čo vzala a čo sa naučili? S naším Petrom „Pyppom” Dlhopolčekom, zakladateľom profigrafik.sk, sa porozprávala Zuzana Tureková.
Čo ťa potešilo v ostatnom období?
Zasa prišli do módy široké nohavice. Pripomína mi to staré dobré 90. roky, keď som organizoval koncerty a malé festivaly.
(Smiech) Máš za sebou viacero pracovných zmien. Štúdio profigrafik.sk tiež prešlo zmenami… Čo sa stalo?
Najväčšie zmeny spôsobila najmä pandémia a situácia s ňou spojená. Z rozbehnutého štúdia profigrafik.sk, ktoré fungovalo na plné obrátky, sme zostali dvaja – ja a Dáša, ktorá sa stará o výkonnostné kampane pre klientov, PR a texty. Grafička a dizajnérka Monika sa vydala na vlastnú cestu krátko pred pandémiou, ale stále nám vie pomôcť, Tomáš Rybár z agentúry Triad, ktorý sa k nám pridal, sa musel kvôli pracovným okolnostiam vrátiť do Bratislavy.
Ako teda funguje štúdio aktuálne?
Samotné štúdio profigrafik.sk funguje naďalej. Neberieme všetky zákazky, vyberáme si len také spolupráce, s ktorými rezonujeme, tvoríme to, v čom sme dobrí a čo nás baví. Tešíme sa z každého nového dopytu, s ktorým si „klikneme”. Vyhovuje mi, že pracujeme v uvoľnenejšom tempe, viac sa venujem rodine, sebe.
Je to do istej miery dobrovoľná zmena? Alebo ste sa vlastne len museli prispôsobiť okolnostiam?
Prvou fackou bola prvá vlna pandémie. Keďže veľkú časť našich klientov tvoria ľudia z gastrosegmentu, ktorý korona ovplyvnila veľmi výrazne. V tom čase nám poklesli príjmy, prišli sme o nejaké zákazky. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, čo vlastne potrebujem, koľko toho vlastne ako rodina potrebujeme. Pochopil som, že nejaké strachy a zbesilé naháňanie sa za zákazkami je nezmysel.
Takže ti pandémia vlastne pomohla usporiadať priority?
Mal som nezdravý pracovný rytmus, zavčasu som chodil do práce, aby som všetko postíhal, domov som prišiel neskoro, unavený, často som cez víkend alebo po nociach dokončoval zákazky. Robili sme na kampaniach, pripravovali sme eventy, naša práca už dávno začala presahovať grafický dizajn. Kamoši sa mi smiali, že veď ty si „riaditeľ“, na čo chodíš do práce na ôsmu? Na čo makáš 12 hodín denne? Z grafika som sa vlastne presunul aj na pozíciu obchoďáka a accounta, pol dňa som riešil maily, stretával sa s klientmi. A tak, keď som bol nútený sedieť doma, s odstupom času som zistil, čo ma reálne bavilo a čo ma reálne vyčerpávalo.
Takto to asi cítia mnohí. Pomohlo? Začala ťa práca zase viac napĺňať?
Áno. Je to vzdušnejšie, otvorenejšie. Naše spolupráce sa vrátili do kamarátskej atmosféry. Veľmi ma bavila napríklad práca na redizajne loga pre pivovar Huncút. Najlepšie sa mi tvorí s ľuďmi, ktorí mi dajú dôveru, vedia, čo dokážem a preto si ma vyberajú. Nesúťažím, aby som bol lepší ako ten či tamten. Robím to, čo ma baví. A tá autenticita je neuveriteľne oslobodzujúca.
Tento rok si mnohých prekvapil spoluprácou s Kreativ Gangom. Aj mňa.
Možno aj seba. Potreboval som pracovnú zmenu, nový impulz. Po tom, ako som si skúsil svoju vysnívanú – prácu v Kellys, kde som pripravoval návrhy na bicykle a cyklodoplnky, mal som možno chvíľu pocit, že si potrebujem nájsť svoje miesto. A vtedy som narazil na ponuku Kreativ Gangu. Je to mladá agentúra, ktorá komunikuje – navonok aj interne. Máme porady, meetingy, brainstormingy. Ľudia sa medzi sebou rozprávajú. Hoci sú takmer všetci rádovo o 10 rokov mladší, resp. asi práve kvôli tomu, mi prinášajú do práce iný rozhľad, inú dynamiku. Získal som skúsenosti s tendrami, väčšími zákazkami, do ktorých som sa ako introvert v minulosti nepúšťal.
Ako introvert. Ako sa ti ako introvertovi pracuje v takom akčnom prostredí?
Potichu. (Smiech) Učím sa tam, stále a veľa. A úprimne ti poviem, že som zmenil na nich názor. Kedysi som nechápal ich asertivitu a dravosť, neladilo to s mojim nastavením. Už to chápem a myslím, že sa učíme na oboch stranách.
Ako to myslíš?
Kreatívna práca je tam trochu iná, než som bol zvyknutý. Ja si sadnem a tvorím. Neinšpirujem sa moodboardom. Mám pocit, že by som skôr nasal práce iných a aj podvedome ich použil následne v tvorbe. Je to externá inšpirácia, ja ju skôr hľadám v sebe. Vo svojom pohľade, skúsenostiach. Dostanem tému a začnem kresliť na čistý papier. Až postupne ju aplikujem do skutočného sveta, riešim použiteľnosť v bežnom prostredí, dolaďujem farby a podobne.
A to je zlé?
Nie, nechcem ten prístup zhadzovať. Možno sa to vo mne na začiatku skôr bilo, či je to okej, či nie. Už chápem, že je to okej, každý má svoj prístup a zásadné je, či je výsledok dobrý, uchopiteľný použiteľný. Komerčné veci sú jedna vec, artové veci druhá vec. Dá sa robiť oboje a dobre. Napríklad teraz som si kreslil vodnú nádrž v Novej Bystrici a učil som sa na nej, ako sa láme svetlo. To použijem nabudúce aj v komerčnej grafike, kde nebude na prvý pohľad vidno môj rukopis.
Spomínal si spoluprácu v Kellys, ktorú si minulý rok stihol. Bol to tvoj dream job?
Áno, bol to môj sen bol robiť bicykle. Keby som si mal vybrať, čím chcem byť, chcem byť dizajnérom bicyklov. Bola to skvelá skúsenosť, no mnohé veci som pochopil. Na dochádzanie som už fakt starý (smiech), vyhovuje mi byť skôr doma, venovať sa dcére, rodine.
Vráťme sa k Profigrafikovi. Aký máš pocit zo súčasnej sitúacie na trhu?
Mám pocit, že málo ľudí chce a má chuť a silu robiť pekné veci. Aj v našom biznise vládne vo veľkej časti apatia. Počas prvej vlny sme dobrovoľníčili, šili rúška, tlieskali zdravotníkom, robili mnohé pro bono, aby sme pomohli gastru, zaujímali sa o druhých, vznikli aj pekné projekty, podcasty. Keďže sa nič nepohlo, skôr zhoršilo, sme nahnevaní. Vidno to v biznise, v kultúre, cítiť v mnohých smeroch zúfalstvo z politickej a spoločenskej situácie.
Ako to ovplyvňuje tvoju prácu?
Dá sa povedať, že sa vraciam v čase k jadru. K profigrafik.sk, k štúdiu, aké bolo kedysi. Keď som robil len to, čo ma baví s ľuďmi, s ktorými ma to baví, lebo mi dajú dôveru. Chcem stáť za všetkým, čo robíme, chcem naďalej dávať dokopy náš dizajn, marketingové stratégie, špičkových tlačiarov a remeselníkov, aby vznikali perfektné projetky, ktorým takto zaručíme úspešnosť. Aj komerčný prístup viesť viac dizajnovo, artovejšie, odovzdať svoj rukopis a skúsenosti, žiadne hala-bala a ísť domov spať.
Na ktorú spoluprácu z posledného obdobia si najviac hrdý?
Jednoznačne Žilinský literárny festival. Bol to úspešný a úžasný projekt. Lepší pracovný zážitok som snáď ani nemal, bol som šťastný, ľudia boli šťastní, vďační, že konečne žijú trochu normálne, bola tam skvelá atmosféra, všetci boli spokojní a užívali si to. Stretol som aj speváka svojej obľúbenej kapely Bert & Friends. Bolo to trochu absurdné, dlhé hodiny sme sa rozprávali o hudbe a užil som si to.
Je niečo, čo ľutuješ? Čo by si urobil za posledné 2 roky inak?
Ľutujem, že som sa tak nevenoval našej znovuzrodenej značke dizajnových tričiek Black Pitt. Ale doženiem to. Viem, že má potenciál, len to musíme poriadne uchopiť. Tiež chcem vdýchnuť nový život portálu Žijeme.sk. Keď to nespravím ja, nespraví to nikto. Aj keď týmto vyjadrením asi mnohých nahnevám. (Smiech).
A čo rok 2022. Ako bude vyzerať z pohľadu profigrafik.sk ?
Verím, že budeme môcť zase organizovať výstavy, koncerty, festivaly. Ľudia sú hladní po kultúre a potrebujú ju ku kultúrnemu životu. Je to energia aj pre nás, ľudí pôsobiacich v kreatívnom priemysle.
